Aura a ako ju vidieť

Článok skopírovaný

Každý živý organizmus (a niektoré neživé tiež) obklopuje isté "haló", ktorému sa hovorí aura a ktoré za istých podmienok možno vidieť aj prostým okom. Ľudia s jasnovidnými schopnosťami napríklad odjakživa tvrdili, že niečo také vidia - a odjakživa boli preto zosmiešňovaní zo strany vedy, ktorá v auru neverila.

V polovici 19. storočia barón von Reichenbach vydal knihu o aure, kde popisuje svojich senzibilov, ako vidia svetlo vychádzajúce z kryštálov alebo z podkovovitých magnetov - táto vec je dnes odsledovateľná hocikým, kto pozoruje tieto objekty v tmavej miestnosti.

Aura a chemické tabličky

Až okolo roku 1911 sa existencia aury potvrdila - pomocou mechanických a chemických prostreidkov. Dr. Kilner z londýnskej nemocnice Sv. Tomáša dokázal, že hocikto môže vidieť auru cez špeciálne chemicky preparované sklené dosky. Ako chemikáliu použil dicyanín.

Testovaný objekt sa postavil oproti bielemu alebo čiernemu pozadiu v takmer zatemnenej miestnosti. Musel byť aspoň čiastočne vyzlečený, pretože auru nevidno cez látku.

Pozorovateľ potom pozrel cez preparovanú sklenenú tabuľku na denné svetlo, potom zavrel oči, zatiahol žalúziu a zatemnil miestnosť. V takmer úplnej tme sa obrys tela črtal len nejasne a ktokoľvek s dobrým zrakom sa na testovanú osobu pozrel, videl jej auru.

Pozorovateľ teda nemusí byť jasnovidný - jeho oči sú senzibilizované použitou chemikáliou. Bez nej však naše oči ľudskú auru obvykle neregistrujú.

Tri aury

Ľudská aura pozostáva z niekoľkých po sebe idúcich vrstiev, ktoré sa od tela rozširujú do priestoru. Chemické tabličky dokrota Kiblera jasne ukázali tri takéto vrstvy.

Prvá vrstva je to, čomu sa hovorí "éterický dvojník". Vyzerá ako tmavá sivastá línia, ktorá obteká celý obrys tela presne podľa jeho tvaru.

Za touto vrstvou je "vnútorná aura", ktorá je obvykle široká 10-15 cm. Tiež kopíruje obrys tela a jej farba odráža zdravie osoby a jej momentálne duševné a citové rozpoloženie.

Za ňou je vrstva "vonkajšej aury", ktorá začína na vonkajšej hranici vnútornej aury a vyžaruje ďalších 10-20 cm do priestoru a potom postupne bledne. U žien je o niečo širšia než u mužov. Je veľmi premenlivá a do vysokej miery ju ovplyvňujú fyzické i duševné stavy. Aj jej farby sú vysoko premenlivé, ale toto už cez sklené tabličky nevidlo, pretože tieto ukazujú len modrú a červenú farbu. Na rozpoznanie rôznych farebných odtieňov už treba zručného jasnovidca. ("Jasnovidec" používam nie v zmysle "osoba, ktorá vidí do budúcnosti", ale v exoterickom zmysle "osoba, ktorá zrakom vníma ezoterickú realitu".)

Ako si natrénovať jasnovidnosť

Z vlastnej skúsenosti viem, že na to, aby ste auru videli, najprv musíte veriť, že tam je. Ľudský mozog je totiž robený tak, že naše presvedčenia pomáhajú vyfiltrovať z vnemov len tie časti, ktoré pokladáme za dôležité. Ak tam aura je, my ju vidíme, ale nevnímame - lebo si buď myslíme, že nič také neexistuje, alebo pre nás nie je dôležitá.

Mne napríklad trvalo vyše roka, než som sa naučila auru vidieť púhym okom. Najprv som k tomu pristupovala, že "veď skúsim, či na tom humbugu niečo je". S týmto prístupom nebolo. Až keď som čítala knihu po knihe o aure a už som o nej vedela takmer všetko, jedného dňa, keď sa mi už oči unavili od čítania, pozrela som sa na vlastnú ruku - a odrazu som spozorovala, ako sa medzi mojimi prstami a asi pol metra vzdialeným radiátorom naťahujú tenké striebristé pásiky. Videla som auru! (A odvtedy ju vidím, ale len proti tmavému pozadiu a niekedy musím meniť pozíciu, aby som zistila, pokiaľ až siaha.)

Vidieť auru sa však môžeme naučiť i cielene, nemusíme to nechávať na náhodu:
Zoženieme si dobrý magnet tvaru konskej podkovy, zavrieme sa do tmavej miestnosti, zavesíme ho na tenké vlákno oboma pólmi nahor (alebo ho položíme na podstavec) a sledujeme ho. Pritom meníme svoju pozíciu voči nemu, až kým neuvidíme slabé svetielkovanie okolo oboch pólov a pozdĺž hrán magnetu.
Ten istý pokus urobíme na svetle a snažíme sa objaviť línie, ktoré sme predtým videli v tme.

Videnie aury, ak nám nie je vrodené, môžeme získať len silným chcením a sústredením. Videnie aury si totiž vyžaduje celkom iné zaostrenie očí, než aké používame obvykle (preto som ju aj ja začala vidieť, až keď sa mi oči rozostrili; odvtedy sa v tomto rozostrovaní musím trénovať). Zvláštnosťou zraku, ktorý auru vidí, je totiž takmer vždy rozdielne zaostrenie jedného a druhého oka.

Preto je jednoduchšie (a z hľadiska výsledku rýchlejšie), ak sa trénujeme najprv jedným okom, potom druhým okom, a až nakoniec používame obe oči. Možnože sa nám dokonca nikdy nepodarí vidieť auru oboma očami!

Aura za svetla

Jedine keď sa naučíme vidieť auru aj za svetla, dokážeme rozoznávať jej jemnejšie detaily.

Ak si chceme natrénovať videnie aury za svetla, budeme potrebovať skutočne silný magnet v tvare podkovy. Držme ho pred očami buď proti pozadiu z denného svetla (napr. oknu), alebo oproti blízkej svetlej alebo tmavej stene. Potom sa na hranu magnetu pozrieme jedným okom a postupne si ho približujeme alebo vzďaľujeme, až kým ho vidíme najlepšie. Sústavne pozeráme na ten istý bod, až spozorujeme čosi ako hmlu alebo úzke vlnenie okolo kraja objektu, cez ktoré nevidíme celkom presne pozadie. (Kto ste videli film Predátor so Schwarzeneggerom, tak je to ten istý efekt, ktorý zobrazoval Predátora, keď ho "nebolo vidieť" - pozadie za jeho obrysom sa "vlnilo" ako vzduch na púšti.)

Len čo toto vlnenie spozorujete, dosiahli ste prvý stupeň jasnovidného víťazstva nad vlastnými očami. Zvyšok je už vecou výdrže a tréningu.

Štruktúra aury

Keď už vnímame auru a jej vrstvy, mali by sme sa začať zaoberať jej štruktúrou a farebnosťou.

Každý objekt má svoju špecifickú štruktúru aury. Ľudská aura sa veľmi odlišuje od aury kvety a tá sa odlišuje od aury magnetu.

Je veľmi zaujímavé sledovať auru kvetov. Fialky majú auru asi pol centimetra hrubú a pozostáva najprv zo svetla a potom z tmavomodrej, ktorá prechádza na kraji do svetlomodrej. Nad týmito vrstvami je potom vrúbkovaná vrstva purpurovej v pikových tvaroch a nad ňou tmavomodrá hmla, ktorá znova prechádza do belasej.